MESTSKÝ ÚRAD SKALICA

 Námestie slobody 145/10
 909 01 Skalica
 Slovenská republika
 +421 34 6903 105

 Úradné hodiny:  
 Pondelok 08:00 - 15:30
 Utorok 08:00 - 15:30
 Streda 08:00 - 16:30
 Štvrtok 08:00 - 15:00
 Piatok 08:00 - 15:00
 Prestávka denne 11:30 - 12:30
 Sobota            -
 Nedeľa            -

VYHĽADÁVANIE

rozšírené vyhľadávanie ...

Výber jazykov

Preklad (translations)

Czech English French German Hungarian Italian Polish Russian Slovak Spanish

VERZIA WEBU PRE SENIOROV

Navigácia

Obsah

História mesta

 

K starobylým slovenským mestám, ktoré sa v uplynulých storočiach hrdili prívlastkom slobodné kráľovské mesto, patrí i Skalica, mesto na hraniciach s Českou republikou. Jeho história je dlhá a bohatá. Striedali sa v nej obdobia budovania, rozmachu a rozkvetu s tými, ktoré boli poznačené vojnami, povstaniami, rabovaním a ničením, epidémiami či živelnými pohromami. Z viacerých hľadísk má Skalica na historickej, ale i súčasnej mape Slovenska významné postavenie.
Priaznivé životné podmienky boli dôvodom intenzívneho osídlenia územia chotára Skalice už od čias mladšej doby kamennej (4000 rokov pred n. l.). Osídľovanie potom pokračovalo i v eneolite, dobe bronzovej, železnej, laténskej, rímskej, včasnoslovanskej a veľkomoravskej. Prvé písomné zmienky* o existencii Skalice pochádzajú z roku 1217 a 1256, kedy sa v dokumentoch spomína ako Zakolcha. 6. októbra 1372 jej uhorský kráľ Ľudovít I. udelil výsady slobodného kráľovského mesta**. Originál privilegiálnej listiny sa síce nezachoval, ale z neskorších konfirmácií sa dozvedáme, že mesto dostalo právo opevniť sa hradbami, obyvateľstvo bolo oslobodené od platenia daní a iných poplatkov, tovar Skaličanov bol oslobodený od tridsiatku a mýta v celom kráľovstve. Mestu bolo udelené právo usporadúvať týždenné a výročné trhy.

Vďaka ďalším privilégiám od Žigmunda Luxemburského a jeho nasledovníkov sa stala Skalica už od 1. polovice 15. storočia významným strediskom hospodárskeho, kultúrneho a duchovného života širokého okolia. V 17. storočí počtom obyvateľov, domov, ale predovšetkým z ekonomického hľadiska patrila Skalica medzi 5 - 6 najväčších a najvýznamnejších miest Slovenska a bola postavená na úroveň ďalším kráľovským mestám Bratislave, Košiciam, Trnave, Bardejovu či Prešovu. V meste vzniklo množstvo remesiel, zakladali sa cechy, prekvital čulý obchod. Chýrne v celom Uhorsku bolo predovšetkým skalické súkenníctvo, ktoré sa rozvinulo najmä koncom 18. storočia.

Z poľnohospodárskej výroby sa intenzívne rozvíjalo predovšetkým vinohradníctvo. Pred vyše 300 rokmi tu založili vinohradníci na spôsob remeselníckych cechov svoje združenie - tzv.Bratstvo sv. Urbana. Z tohto obdobia sú i historické pamiatky - kostolík sv. Urbana, patróna vinohradníkov a cechový oltár sv. Urbana vo farskom kostole s erbom vinohradníkov. Dodnes sa tu vyrába veľmi kvalitné červené víno. Množstvo vinohradníckych búd ponúka možnosť "koštúfky" tohto lahodného moku. Na duchovný a spoločenský život mesta už od 15. storočia vplývalo niekoľko cirkevných rádov. Pravdepodobne od 30. rokov 15. storočia tu pôsobili františkáni, v 17. storočí k nim pribudli karmelitáni a jezuiti (v roku 1662 založili  gymnázium), neskôr paulíni a od konca 18. storočia milosrdní bratia. Okrem šírenia kresťanskej viery napomáhali rozvoju kultúry a vzdelanosti.

*Najstaršia písomná zmienka o "území zvanom Zakolcha" je z roku 1217. Originál donačnej listiny kráľa Ondreja II., kde je tento údaj uvedený, sa však nezachoval a text je známy iba z neskorších odpisov. Napriek tomu, že sa všeobecne uvádza tento dokument ako najstarší týkajúci sa Skalice, jeho obsah jednoznačne vymedzuje (a pomenúva) územie a nepopisuje sídlo. Názory o tom, do ktorého obdobia sa môže datovať založenie najstaršej osady sa rôznia. V roku 1217 sa spomínané "územie zvané Zakolcha" uvádza ako "pusté a neobývané", čo bol stav určite prechodný, keďže archeologické nálezy potvrdili prítomnosť človeka v dnešnom chotári Skalice i pred spomenutým rokom. Existencia najstaršej zachovanej stavby v Skalici rotundy sv. Juraja v tomto období však nasvedčuje tomu, že vznik osady možno klásť práve do tohto obdobia. Žiadne pramene však nevylučujú (ale ani nepotvrdzujú) existenciu organizovanej osady pred 13. storočím.
V mene Najsvätejšej Trojice a nerozdielnej Jednoty. Andrej, z božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Rámy, Srbska, Haliča, Vladimierska. Hoci sa nesmierna kráľovská štedrosť obvykle rozprestiera aj na cudzincov s dobrým odporúčaním, jednako hojnejšími darmi má zahrňovať tých, o ktorých vernosti sa presvedčila a ktorí sa osvedčili dlhodobou počestnosťou. Preto my, ako nás napomína kráľovská starostlivosť, nechcejúc nevďačne opomenúť služby svojich verných, za vynikajúce a šľachetné zásluhy, ktorými sa pred očami nášho majestátu preslávil župan, udelili sme do stálej držby jemu a jeho dedičom pusté a neobývané územie menom Zakolcha ležiace na pohraničí nášho kráľovstva oproti Čechám. Hranice tohto územia sú nasledovné: Začínajú pri vtoku potoka Chvojnice do rieky Moravy a idú po jej toku až po miesto, kde sa do Moravy vlieva potok Velika a tokom Velikej tiahnu sa až po prístav Tozy. Odtiaľ sa tiahnu cestou českých pohraničníkov, ktorá sa ľudovo volá Symarut, smerom na východ až k prameňu potoka Vysich. Potom sa tiahnu lesom cez vyvýšeninu, kde je lúka, odtiaľ zostupujú údolím na pole, ktoré sa nazýva Hossu Mezew, stadiaľ pokračujú k prameňu Chvojnice a po spomínanom potoku zostupujú až k počiatočnej méte. Keď teda po smrti už spomínaného nášho verného župana Tomáša jeho synovia Sebus a Alexander, magistri našich čašníkov, mužovia vynikajúci horlivosťou, začali toto pusté územie zaľudňovať početným obyvateľstvom, poverili sme nášho verného a milého magistra Hugrina, nášho neskoršieho dvorného kancelára, aby toto územie prešiel a presne vymedzil a aby ich uviedol do jeho držby. Konečne, pretože všetko ľudské je nestále a vystavené náhlym nehodám, keďže sme za života spomínaného župana Tomáša nevyhotovili o darovaní tohoto majetku právoplatnú listinu, na oprávnenú žiadosť jeho synov, našich verných župana Sebusa a magistra Alexandra, udelili sme túto listinu opatrenú našou pečaťou.
Vyhotovené rukou kancelára nášho kráľovského dvora Hugrina roku Pána 1217, za ctihodného ostrihomského arcibiskupa Jána, za ctihodného kaločského arcibiskupa Bertholda, za biskupov: pätikostolného Galona, sedmohradského Willerma, vesprímskeho Róberta, varadínskeho Šimona, rábskeho Petra, kninského Dezideria, vacovského Jakuba, záhrebského Štefana, jágerského Tomáša, za palatína Julu, grófa Dionýzia magistra taverníkov, za bána Bankona, za vojvodu Raphaina, za Ochusa, dvorského župana kráľovnej a ostatných županov, v trinástom roku našej vlády.

**Povýšenie Skalice na slobodné kráľovské mesto
Ani originál druhého, pre Skalicu najvýznamnejšieho dokumentu - privilegiálnej listiny Ľudovíta I. sa nezachoval a prečítať si jeho text môžeme iba v neskorších potvrdeniach. Dokument, ktorý bol datovaný 6. októbra 1372 a vydaný v Trnave mal v druhej polovici 14. storočia pre Skalicu zásadný dejinný význam. Uhorský kráľ sa rozhodol priradiť ju medzi privilegovaný "stav" slobodných kráľovských miest s početnými dôležitými výsadami. O pohnútkach, ktoré primäli kráľovský dvor k takémuto rozhodnutiu, sa v donačnej listine nehovorí. Môžeme však predpokladať, že to bol určite dynamický hospodársky vývin v úrodnom prostredí povodia rieky Moravy a predovšetkým strategická poloha na hraniciach s českým kráľovstvom, keď vybudovaním opevneného sídla sa posilnila ochrana severozápadného cípu krajiny.

My, Ľudovít, z božej milosti kráľ Uhorska, Poľska, Dalmácie oznamujeme touto listinou všetkým, ktorých sa to týka:
Keďže podľa povinnosti nášho úradu a vlády rozhodne chceme a máme v úmysle istú našu slobodnú dedinu zvanú Skalica, ležiacu na hraniciach Českého kráľovstva, ustanoviť, pripočítať a pridružiť k iným našim opevneným kráľovským mestám a v záujme istejšieho a ľahšieho udržania pohraničia nášho kráľovstva obohnať, zosilniť, opevniť múrmi, násypmi, kamennými stavbami a hradbami, preto po uvážení a na radu našich prelátov a barónov rozhodli sme z kráľovskej dobrotivosti našim verným mešťanom a hosťom zo spomínanej Skalice, terajším i budúcim, ktorí odkiaľkoľvek prídu do nej bývať, poskytnúť a udeliť túto výsadu slobody, nedotknuteľnosti a priazne, že by sa počtom i vernosťou vzmáhali a naučili oddanejšie slúžiť pod slávnym panovníkom a boli na osoh a prinášali zisk kráľovskému majestátu. Aby boli títo naši verní mešťania a hostia skutočne oslobodení a vyňatí spod platenia kráľovskej dane a všetkých ostatných daní a poplatkov, ktoré by malo v tom čase mesto platiť, a to dotiaľ, dokiaľ nebudú dokončené hradby a iné opevnenia okolo tohto nášho mesta. Okrem toho na znak našej obzvláštnej obľuby milostivo povoľujeme našim verným mešťanom, aby neboli povinní platiť zo svojich vlastných vecí, majetkov a tovarov tridsiatok a mýto v celom našom kráľovstve, ale aby boli oslobodení od ich platenia. Natrvalo oslobodzujeme a vynímame všetkých cudzích i domácich trhových obchodníkov, ktorí sa poschádzajú so svojím tovarom na ich trh, čo býva každú stredu, a to len v deň trhový, nie iný, keď vyložia a predávajú tovar, od platenia tridsiatku a mýta za tovar, s tou výnimkou, že ak títo trhoví obchodníci a cudzí cez toto mesto v deň trhu len prechádzajú, neoslobodzujeme ich od platenia tridsiatku a mýta, ale chceme, aby boli povinní ich platiť. Aby však toto naše novozaložené mesto bolo vystrojené a vyzdobené väčšími výhodami potrebnými k obrane, z prehojnej kráľovskej milosti dovoľujeme, aby títo naši mešťania a ich potomkovia dosiahli a natrvalo užívali všetky tie slobody, výsady, milosti, zákonné práva a výhody, ktoré už majú iné naše kráľovské mestá. Napokon podotýkame, že spomenutí naši mešťania, ktorí tam už sú alebo k nim pribudnú, sú povinní vykopať základy pre spomenuté hradby, napáliť vápno, nalámať kameň potrebný pre dokončenie chystaného diela, ako to nášmu veličenstvu sami dobrovoľne prisľúbili. Túto listinu znovu vydáme ako privilégium, keď nám ju tíže predložia. Dané v Trnave v oktáve sviatku blahoslaveného Michala Archanjela roku Pána 1372.


Zodpovedá: Ing. Andrea BrdečkováJana Koutná